Uznanie spisovateľke prejavili aj také osobnosti slovenskej kultúry ako
Svetozár Hurban Vajanský či Pavol Országh Hviezdoslav. Vďaka básnickej
tvorbe, v ktorej priniesla tematickú novosť v podobe vyjadrenia citov,
osobných stavov a hľadania si miesta v živote, ju možno považovať za
predchodkyňu slovenskej moderny.
Od narodenia Ľudmily Podjavorinskej uplynie v utorok 26. apríla 150 rokov.
Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Riznerová) sa narodila 26. apríla
1872 v dedine Bzince pod Javorinou do učiteľskej rodiny. Vzdelávala sa
vo svojom rodisku i v Horných Salibách. Z finančných dôvodov
nenavštevovala žiadnu školu, no bola vášnivou čitateľkou a venovala sa
samoštúdiu.
Jej literárny talent podporoval strýko, bibliograf Ľudovít Rizner. V
rokoch 1920-1925 pôsobila ako úradníčka v Novom Meste nad Váhom, ale do
veľkej miery ju živili skromné zárobky zo spisovateľskej činnosti.
Už v pätnástich rokoch bola v Slovenských novinách uverejnená jej
besednica Turecká svadba a ako veľmi mladá autorka sa predstavila aj
prózou Stratená mladosť (1889). Publikovala v rôznych časopisoch, z nich
možno spomenúť Vlasť a svet či Slovenské pohľady.
Básnickou zbierkou s názvom Z vesny života ovplyvnenou romantizmom, sa
Podjavorinská v roku 1895 stala prvou slovenskou poetkou, ktorej tvorba
vyšla knižne. Dovtedy totiž ženy písali iba do periodík. Téme sedliakov
sa venovala v humorne ladenej poviedke Kmotrovia figliari (1892) a
zábavné rozprávanie o jednoduchej manželskej dvojici predstavuje dielo
Fako Ďura Kotúľku (1899). Témou citových vzťahov medzi ľuďmi sa
zaoberala v novelách Dozvuky (1895), Ideál a Pozde (obe 1896), pričom
niektoré z nich majú autobiografické črty.
Začiatkom 20. storočia napísala veršované poviedky Po bále (1903), Na
bále (1909) či Prelud (1915), v ktorých kritizovala meštiacku
spoločnosť. Psychologicko-sociálnymi novelami V otroctve (1905) a Blud
(1906) sa priblížila k autorom tvoriacim v duchu kritického realizmu. V
novele Žena (1910) zase skúmala postavenie ženy v spoločnosti. Lyrickým
tónom boli poznačené Piesne samoty (1942) a jej tvorbu dopĺňajú aj
zbierky veršovanej epiky Balady (1930) a Balady a povesti (1946).
Tvorbu pre najmenších v podobe hravých a zábavných básní publikovala v
Novinách malých, Zorničke, Priateľovi dietok či v Slniečku. V roku 1921
jej vyšla kniha Kytka veršov pre slovenské dietky, detskému čitateľovi
je určená aj zbierka Veršíky pre maličkých (1930) či veršované anekdoty s
názvom Medový hrniec (1930). Zvieratá sa ústrednými postavami stali v
ďalších známych dielach autorky ako Zajko Bojko (1930) alebo Čin-Čin
(1943), v ktorom Podjavorinská zachytila príbehy vrabca Čima Čimčara a
jeho kamarátky Činky. Z prozaických diel možno spomenúť rozprávky
Čarovné skielka (1931) či novelu o tragickom príbehu siroty Baránok Boží
(1932). Venovala sa aj prekladateľskej činnosti a v roku 1947 jej
udelili titul národná umelkyňa.
Ľudmila Podjavorinská zomrela 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom.